Bolo to takmer pred rokom keď som šla druhykrát v živote hrebeňom našej Malej Fatry a pri niektorých úsekoch som si doslova lámala hlavu nad tým ako to tí bežci môžu takto prebehnúť. V tej tme. Po snehu. No nikdy! Ach, blázni sú to. V konštelácii určitých podmienok a okolnosti je to dokonalá skupinová samovražda.

O rok neskôr mením pohľad na vec. idem do toho s nimi. Sú tu priatelia. Nenechám ich v tom predsa samých. Najtran, nočný pretek dvojíc (trojíc) hrebeňom Malej Fatry v dĺžke cca 13,5 km a 600m+.

Víkend pred Najtranom sme si šli s Bobčou otestovať terén a zistiť či "sponzori" poskytli kvalitný botankový materiál. Deň sa ukazoval nejaký chmúrny, ale misia bola započatá. Zahrievame sa cestou na Chatu pod Chlebom a keď zisťujem, že neviem naraz rozprávať a funieť, tak sa dávam na koniec radu. Na chatičke pri teplom čajíku opäť čelíme poznámkam ostatných o našom sesterskom vzťahu. Rovnaké tenisky, rovnaká šálka..dokonca s príchuťou toho istého čaju...asi to tak bude. Pobavíme sa, od tej radosti si poskáčeme ...a šup na hrebeň. 

 V ten deň sa nám bežkalo prevelice dobre. Chodníček nebol veľmi prechodený a snehu tak akurát,že aj naše adidy mali radosť. Interaktívne Ťavie hrby nás trošku spomalili a na Maguru prichádzame v čase 2h 38min. 

Je nám jasné, že o týždeň môžu byť podmienky úplne iné a tak sa držíme hesla užimesitoaspolucelésúsmevomdojdimedocieľa. 

Život nemá zmysel keď sa v ňom niečo nedeje a tak sa celý nasledujúci týždeň niesol v znamení hormónov. Plakala by som aj keby pes na mňa zabrechal. A v tom istom momente by som zabrechala ja na neho (keby som vedela). Preventívne som si v piatok šupla celú čokoládu, takú tú skoro horkú a bublinkovú (asi to bude light). Mikuláš proste vedel, že potrebujem sacharidy o deň skôr. 

V to ráno vstávam s presvedčením, že toto sú moje posledné preteky. Ešte som ale neni rozhodnutá či len v tomto roku a či v celom mojom živote.

Na obed lajtovo vykráčam na štart. Trošku prší. Je mi ľúto, že z hora nemôžem ani domov zakývať. 

Chata na Chlebe sa pomaly zapĺňa. Stretávam mnoho známych a milých tvárí. Je to hrozne fajn. To fajn končí keď mi Bobča strategicky oznamuje zmenu plánu, že najlepšie bude keď sa rozbehneme už na začiatku. Zastresujem, lebo ten minikopček na začiatku...ach...hľadám si teda nového parťáka :). No napokon nedá mi to, s Bobčou sme za posledný rok prežili už toľko spoločných kilometrov, že musím zabojovať. Sú to predsa moje posledné preteky. 

Rozbiehame sa nejakých 79 bežcov ako také svetlušky. Terén je malinko rozmočený, začína nejaký snehodážď. Keď sme pred prvým stúpaním už máme fajne vyhriate "radiátory". Chceli by sme zastaviť a vyzliecť sa. Akosi to nejde a tak sa vyzliekame spolu s funením cestou na hranu Veľkého Kriváňa. Zbehy mám hrozne rada a dole kopcom z VK si to valíme cez ten veľký sneh hlava-nehlava. Boba občas niečo povie, ale akosi sa to stratí v tých metroch medzi nami. Isto to nie je nič podstatné. Druhé stúpanie na Malý Kriváň mi šlo o niečo lepšie aj keď moje srdiečko hlboko povzdychlo. Imaginárne si ho pohladkám, upokojím a poviem mu, že v tomto momente máme to najnáročnejšie už za sebou. Z kopca si to už začíname užívať, aj trošku pokecáme a povýskame pri tých tanečných kreáciách čo nám daný povrch terénu ponúka. Z hrebeňa sa ešte pokukám na ostatné svietiace čelovky naokolo a i na tie mestá, ktoré zas usedavo svietia v kotline. Pecka. 
V traverze nás čaká plno blata a tak sa Bobča občas vyvalí k mojím nohám. Konečne. Bolo by divné keby to bolo dnes bez nehody. Chvíľu mi to pripomína náš dobrodružný pretek na Ultra Šelme. 
Aj napriek tomu traverzom valíme celkom v dobrom tempe i čase...i s tou pridanou hodnotou na zablatených topánkach. Občas sa skontrolujeme či sa držíme pri seba...pravidlá preteku treba predsa dodržiavať.
Už nás čaká posledný úsek- beh cez les. Je to náš obľúbený, máme ho prebehnutý zpredu i zozadu veľakrát. Teraz je tu trošku hmla a obrazy sa mi cez tú čelovku menia tak rýchlo, že došľapávam len intuitívne. Pred studničkou zrýchlime a do cieľa prichádzame v čase 2h 03 min v hesle "užilismesitoacelésúsmevomsmedošlidocieľa".

Nakoniec bola z toho "bedňa", 1.miesto v kategórii žien. 

V cieli

Na záver...ostanem sama sebou a vyjadrím sa v patetickom okienku:
Život je plný krátkych či dlhých príbehov. U mňa toho bolo dosť za posledný rok. Tréningy, modelovky a pár náročných pretekov. Boli to krásne a neopakovateľné momenty. No na druhej strane, nebolo to vždy jednoduché. Mnohokrát som viedla nekonečné dlhé debaty či už s mojim srdiečkom alebo motiváciou. Spoznala som samú seba o kúsok viac. No hlavne...vďaka tým úžasným ľuďom, ktorých okolo seba mám...som sa nevzdávala. Chvíle s nimi sú pre mňa každodenným darom. 

A preto som to dokázala...

S poďakovaním:

• Bobče...za spolupatričnosť. Som rada, že si moja segra :)
• Snehuliakovi...za duchaplné slová, ktoré som prečítala až v cieli :)
• Jimmymu...že sa mu cestou dole "nešmyklo" :)